Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná
Podrečany

História, podnebie a príroda

História

     Územie Podrečian patrí medzi najstaršie osídlené lokality Novohradu, obývané už v mladšej dobe bronzovej.

     Obec vznikla asi v 13. storočí, prvá písomná zmienka je z roku 1393. V prvej polovici storočia patrili Podrečany rodu Tomajovcov, teda Divínskemu panstvu. V druhej polovici15. storočia majiteľ Divínskeho panstva Ladislav Losonczi so synom Žigmundom sa zaplietol do sprisahania proti Matejovi Korvínovi. Kráľ Matej preto daroval v roku 1469 Divínske hradné panstvo, vrátane Podrečian, Michalovi Országhovi. Od roku 1548 sa zemepánmi obce stali Balassovci a od roku 1679 Zichyovci. Začiatkom 18. storočia sa zemepánom obce stal kapitán Rákoczyho vojska Andrej Torok, ktorý neskôr založil vlastnú fabriku na výrobu fajok.

      V roku 1843 sa obyvatelia obce okrem poľnohospodárstva zaoberali aj domácou výrobou fajok. V roku 1878 panstvo Podrečian prevzala rodina Kuchynkovcov, ktorí postavili nový kaštieľ v secesnom slohu, inšpirovaný francúzskym vzorom v roku 1893.

       Banská činnosť je zaznamenaná v roku 1854, od r. 1956 sa v obci takmer 40 rokov ťažil magnezit, ako druhoradá surovina sa tu nachádza aj oker a dolomit. Koncom 19. storočia fungoval v obci liehovar s ročnou kapacitou 1 200 hl liehu.

        Z historicky známych osobností v Podrečanoch žil Michal Miloslav Hodža, spisovateľ, filológ a kňaz, ktorý tu v roku 1835  pôsobil ako súkromný učiteľ.

         Posledné roky svojho života ( od r. 2003 do r. 2007 ) v miestnom kaštieli bývala známa spisovateľka a disidentka Hana Ponická.  

        Historickou pozoruhodnosťou obce je bývalá kúria. V nej sa podľa záznamov občas konali stoličné zhromaždenia a ubytúval sa v nej František Rákoczy, keď chodieval na poľovačky k Törökovcom. Vedľa bola panská krčma. V neďalekom dome bol vodný mlyn na vrchnú vodu, ktorý po elektrifikácii bol v prevádzke až do roku 1960. V obci je ev. a. v. kostol, postavený v roku 1865 v románskom slohu. Na návrší za spomínanou kúriou je rím. Kat. kostolík, postavený niekdajším veľkostatkárom Kuchynkom.

         Zo staršej histórie obce, podľa zistených údajov možno konštatovať, že obec Podrečany jestvovala už v 15. storočí ako sídlisko poddaného ľudu divínskeho panstva. Po roku 1700, katastrálne územie obce patrilo Fórekovcom, ktorí sídlili údajne v zemianskej kúrii. V záznamoch sa uvádza aj opis pohrebu zemepána Ondreja Fóreka, ktorý zomrel na vodnatieľku zanedlho ako sa vrátil z Bratislavy, kde bol na sneme. Jeho telesné pozostatky boli odvezené a uložené v rodinnej krypte v Divíne. V roku 1878, keď už časť pôdy mali vo vlastníctve i občania, veľkostatok údajne vyhral v kartách od Jána Fóreka, mäsiar Július Kuchynka. Kuchynkovské obdobie, podľa spomienok pamätníkov, bolo obdobím rozumného hospodárenia na pôde veľkostatku. Kuchynka postavil v obci liehovar, kde zo zemiakov mesačne produkoval 4 000 litrov liehu a odpad využíval na výkrm dobytka. Pochovaný je v rím. Kat. kostolíku v Podrečanoch. Po jeho smrti sa jeho manželka Alojzia, rodená Kerestfalvy, vydala za grófa Forgáča, a tým sa i veľkostatok dostal do vlastníctva Forgáčovcov, grófov z Haliče. V roku 1936 kúpil veľkostatok Rudolf Hradčovský, ktorý bol jeho vlastníkom až do roku 1946.

         Veľkostatok po celú dobu svojej existencie zamestnával okolo 20 stálych pracovníkov-deputátnikov. Ostatní občania, najmä ženy, využívali možnosť zárobku v sezónnych prácach na veľkostatku. Takzvaní ,,gazdovia“, ktorí si mohli dovoliť držať voly, neskoršie kone, nachádzali zárobok vo farmárčení. Vozili tovar obchodníkom a priekupníkom, najčastejšie na trase Lučenec-Budapešť.

           Niektorí sa zaoberali výrobou dreveného uhlia, po čom ostal i názov časti katastru Uhlisko, v priestore terajšej ,,Bartošovej chaty". Od začiatku 20. storočia sezónne nachádzali občania prácu pri výrube dreva. Kvôli odvozu dreva bola okolo roku 1910 vybudovaná i nakladacia rampa, ktorá bola zriadená pri železničnej stanici v roku 1905.

           Koncom 18. a začiatkom 19. storočia v širokom okolí i v zahraničí boli známe črepové fajky, ktoré sa vyrábali v Podrečanoch. 

(Ján Čaplovič: Slováci v Uhorsku

Hrnčiari sú v ...... Podrečanoch, atď. Tunajší hrnčiari napomáhajú k zárobku spoluobčanom, ktorí vlastnia ťažné zvieratá. Všetci sú veľmi usilovní; už šesťroční chlapci vedia vytočiť celkom malé hrnčeky. Práca s bielobami však škodí zdraviu, a preto v uvedených obciach umierajú ľudia veľmi zavčasu. Boli sme vierohodne uistení, že tu nestretnete ani jedného šesťdesiatnika a ani jedna štyridsaťročná žena nemá už zuby...........Ostatní hrnčiari sú v... a Podrečanoch. Tu je to miesto, kde sa vyrábajú známe podrečianske fajky. Pred dvadsiatimi rokmi sa tunajší správca školy pokúsil sformovať voľnou rukou niekoľko fajok. Päťdesiat kusov z nich daroval svojmu cirkevnému patrónovi, pánovi Andrejovi Kubínyimu vo Vidinej. Ten začal z nich fajčiť, zistil, že sú vynikajúce, objednal ďalšie a rozdal ich. Tak získal pre správcu školy časté objednávky, ktorý postupne rozširoval ich výrobu a mal veľký odbyt. Ako som počul, venoval sa neskôr len ich výrobe. Pretože jeho výrobky boli veľmi vyhľadávané, začali ho napodobňovať ostatní hrnčiari. Nevedeli však dať svojim výrobkom také vlastnosti, aké mali podrečianske fajky. Príčina bola čiastočne v inej kvalite hliny, ale najmä v ziskuchtivosti hrnčiarov: na výrobu fajok si dali spraviť mosadzné formy, kým správca školy ich aj naďalej robil len voľnou rukou. Jeho fajky boli preto trvácnejšie a vyhovujúcejšie ako hrnčiarske a, prirodzene, aj lepšie platené. V Banskej Štiavnici si zariadil opaskár Ahnert vlastnú továreň na výrobu podrečianskych fajok, ale tie svojou kvalitou tiež nemohli ani zďaleka súťažiť s fajkami, ktoré robil správca školy...
Ján Čaplovič: Slováci v Uhorsku
Copyright © 2008 Zlatý fond denníka SME)

(Ján Čaplovič: Obrázky zo Slovenska
- keďže fajčenie je v celej krajine veľmi obľúbené, zhotovuje sa k nemu aj veľké množstvo rekvizít, a to často vynikajúcej kvality. Z hlinených fajok najobľúbenejšie sú z Podrečian v Novohrade a z Malých Ozoroviec v Zemplíne. Oba druhy sa vo veľkom vyvážajú aj do zahraničia....

Copyright © 2009 Zlatý fond denníka SME)
 

           Podľa spomienok Juraja Marka, narodeného 1882, za jeho detstva, pec na pečenie chleba mali len u Matejov. Deň pečenia chleba bol pre deti z celej dediny sviatkom. Keď si založil vlastnú rodinu, cukor kupovali po jednom kile dvakrát do roka - pred veľkonočnými a vianočnými sviatkami. Menovaný patril medzi priemerných gazdov.

           Napriek húževnatosti a pracovitosti obyvateľov vo vtedajšom systéme Rakúsko- Uhorska, životná úroveň bola nízka. Vtedajší obyvatelia boli spokojní, keď mohli mať svoju základnú potravu - zemiaky, kapustnicu, cmar a posúchy. Na gazdovstvách vyrobené mlieko, buď v čerstvom stave odnášali predať pešo do Lučenca, alebo zo smotany, v drevených zberkách mútili maslo, ktoré tiež predávali.   

Podnebie a príroda

             Podnebie katastrálneho územia obce určuje v postate zemepisná poloha a nadmorská výška, ktoré sú uvedené v predchádzajúcej stati. Členitosť terénu dosahuje rozpätie od 204 m do 602m nad morom, z toho poľnohospodárska pôda siaha do 257m nad morom. Expozícia celého územia je juhovýchodná, zo západnej strany chránená horskými hrebeňmi.

             Na východ od intravilánu je malý výbežok čadičov, na juh rozsiahle ložisko magnezitu a na juhozápadnom okraji katastru sa nachádza oker. Na aluviálnych náplavoch sa vytvorila nivná pôda oglejená. Ostatná časť poľnohospodársky využívanej pôdy je ťažká a stredne ťažká hnedá pôda ilimerizovaná.

              Poľnohospodárska pôda je intenzívne využívaná. Bývalé zamokrené časti sú odvodnené.

            Z poľnohospodárskych plodín pestujú sa obilniny, okopaniny, technické plodiny a krmoviny. Z obilnín najviac je zastúpená pšenica, z okopanín zemiaky, cukrová repa a kukurica, z technických plodín ľan a repka ozimná a z krmovín ďatelina červená, strukovinové miešanky a kukurica na siláž. Na lúkach a pastvinách sú v prevažnej miere zastúpené kultúrne trávy a ďateľoviny.

             V zalesnenej časti katastra s výmerou 512ha, prevládajú buky a duby. V posledných rokoch sa robí výsadba zmiešaných porastov so smrekom. Z lesnej zveri je hojne zastúpená srnčia a jelenia zver, divá sviňa a líška. Na poliach a lúkach je hodne jarabíc, poľných zajacov, v posledných rokoch i bažantov.

            Vzácne sú dva stromy Magnólie veľkokvetej, ktoré spolu s niekoľkými smrekmi a divými gaštanmi sa zachovali v parku pri kaštieli.   

Citácie z historických listín :

,,Etymologický názov Podrečany odvodzujeme od slovanského miestopisného označenia "Podriečkou" (pôvodný názov potoka bol Podrék neskôr Krivánsky potok). Založenie osady Podrečany - POTRECHAN svedčí o cieľavedomej kolonizačnej činnosti rodu Tomajovcov v 13. a 14. storočí.
Centrom tejto oblasti sa stal hrad Divín. V 1. polovici 15. storočia Podrečany patrili rodu Tomajovcov. V polovici 15. storočia cez Podrečany prechádzali vojská Jana Jiskru . Tieto bývalé husitské vojská porazili uhorské vojsko Jána Hunyadyho v bitke pri Lučenci. V 2. polovici 15.stor. majiteľ Divínskeho panstva Ladislav Lossonczi so synom Žigmundom sa zaplietli do sprisahania proti Matejovi Korvínovi. Kráľ Matej, preto daroval v roku 1469 Divínske hradné panstvo(i osadu Podrečany) Michalovi Országovi, vtedy pod názvom PETROCHAN. V r. 1473 má obec názov POTROCHAN a KYSPETROCHAN.
V 70. rokoch 15. stor. sa majiteľom hradu Divín stal Ján Nádasdi Ogor. Nádasdiho dcéra Katarína zomrela bezdetná,preto majetok pripadol kráľovi Ferdinandovi I. Kráľ ho v roku 1535 daroval ostrihomskému arcibiskupovi Pavlovi Várdaimu. Od r. 1548 zemepáni Podrečian boli Balašovci z Divína. Podrečany patrili do Novohradskej stolice. V rolu 1573 má obec názov PODROCZAN."

,,Uhorská banská komora v r. 1594 evidovala prepôžičku starých ryžovísk zlata v Podrečanoch v mieste zvanom Vinná hora. V roku 1598 Podrečany patrili Imrichovi Balašovi. Po smrti Žigmunda Balašu(1623) zdedili jeho panstvo jeho synovia-Ladislav, František, Šimon, Ján a Ondrej. Podľa listiny z 10.5.1624 Podrečany patrili do Divínskeho a modrokamenského panstva Balašovcov. V polovici 17. st. panstvo zdedil Imrich Balašqa III. kráľovský radca a komorník, ktorý sa dopúšťal násilností a príkorí aj na poddanom ľude v Podrečanoch. Pre 32 zločinov,ktoré spáchal v širokom okolí Divína bol aj odsúdený a väznený. Podľa urbárneho súpisu z r. 1657 v obci bol mlyn a 20 domov poddaných. V roku 1660 Podrečany-Podreczan patrili do 1. dištriktu divínskeho panstva Balašovcov. V roku 1667 sa remeselníkom prikazuje služba v zbrani.Začiatkom 18. st. bol zemepánom Andrej Török, vicišpán Novohradskej stolice. Zomrel v r. 1723. V r. 1770 zemepáni Podrečian boli: Pavel Balaša, Ján Balogh, Andrej Török II., László Révay a rodina Rakovszkých. Podrečianski poddaní museli pre svojich feudálnych pánov vykonávať roboty, odovzdávať im peňažný cenzus, najrôznejšie naturálie a ojedinele vykonávať aj iné služby a povinnosti. Dosť nezvyčajnú robotu odvádzali v Novohrade poddaní z Podrečian, každý poddaný musel dva týždne kresať dýhy a päť týždňov z nich vyrábať sudy pre panstvo."

,,Obyvatelia Podrečian sa zaoberali poľnohospodárstvom- pestovaním obilnín, chovom statku a oviec. Z remeselníkov tu boli hrnčiari a obrábači dreva, zhotovovali sa tu sudy, kolesá, taligy, vidly, šindle, dosky a i. V roku 1771 patrili Podrečany do modrokamenského panstva, kde boli evidovaní len 3 sedliaci. Od odovzdávania desatiny z úrody boli oslobodení poddaní z Podrečian a z Tomášoviec. Rentu odvádzali niektorí poddaní podľa kontraktu. V r. 1773 má obec názov Podrecžany. Prvý súpis ľudu v Uhorsku (1784-1787) vykazuje pre obec Podrečany: počet domov 44, rodín 74, počet ľudí 333,mužov 170 ,ženy 159. Najpodrobnejší opis Podrečian podáva Elek Fényes v Uhorskom geografickom slovníku v roku 1851."

,,PODRECSÁNY , slovenská dedina v Novohradskej župe, vedľa krajinskej cesty Pešť-veľkobanícke mestá, v jednej úzkej ale dlho sa rozprestierajúcej doline, v ktorej v strede tečie Podrék(Kriváň).Chotár v SJ časti je kopcovitý, kde sú dubové lesy, s najkrajšou plodnosťou dubienky a žalude, v strede ktorých vidno lesné lúky s početnými zdravými prameňmi. Ostatné časti chotára sa nachádzajú v pomaly stúpajúcich kopcoch, lúky ležiace v dolinách, ktoré za pomoci kanálov sú hocikedy možno polievané. Z obyvateľov sa niektorí živia kupčením dobytka, ale hlavným zdrojom obživy v lete je ovčiarstvo. Ovce kupujú na jar v Sedmohradsku a Banáte, v lete držia na tunajších dobrých pasienkoch, pripravujú veľmi chutnú bryndzu, v zime ovce znovu predajú , lebo krmiva je skromne. Na južnej strane obce na vrchole najvyššieho kopca sústreďuje chotár sedem obcí s románovým a prekvapivým výhľadom. Podzemné priestory vidiace v chotári Podrečian, dokazujú,že voľakedy tu boli rudné bane."

,,Horný poschodový kaštieľ je raz navždy sídlom pána Jána Töröka stojí na jednom kopci, na južnej strane obce. Vnútro tohto kopca je z bazaltového kameňa, na povrchu dobrá čierna zem: kaštieľ je viditeľný zďaleka, a je obkolesený rozprestierajúcimi sa 20 hold. záhradami. Do záhrady sa otvárajúce dvere smerom k obci je vysoké dvojradé stromoradie prastarých jedlí a početné červené smreky, a iné domáce a cudzokrajné dreviny. Výhľad z kopca je pompézny a ďalekosiahly. Zmieniť sa treba ďalej o tunajších ovocných záhradných, kde vlastník pestuje najlepšie druhy ovocných stromov. Je tu spojené užitočné s príjemným a pekným: nakoľko ovocné stromy, ďateliny, vysiate záhrady a vinice prinášajú nie malý osoh: tak povediac rajským dávajú tunajší pobyt. Medzi záhradnými a lesnými stromami s veľkými konárikmi, s dobrým vkusom sú usporiadané kľukaté chodníky, besiedky a oddychové miesta, nie osobitne majstrovsky usporiadané, v skupinách vidiace rôzne kvetné druhy, ktoré od skorej jari, po skončenie jesene zaplavujú vzduch balzamovou vôňou."

,,Dolný kaštieľ je obkolesený 4 baštami, kedysi slúžili Františkovi Rákoczimu II, ako hosťujúce sídlo. Bol opravený pred 300 rokmi, ako to vidno z jedného nápisu na stene. Konečne je tu po celej krajine chýrna továreň na črepové fajky, tiež majetok pána Jána Töröka, ktorý v roku 1845 na výstave umeleckých remesiel vo Viedni, kde dostal výrobok pochvalný diplom. Ročne sa vyváža tovar len do Viedne za 8 - 10 000 Pforint. Sú tu ešte 2 vodné mlyny, pivársky a pálenicový dom, krčma, mäsiarstvo."

,,Na Veľkonočný pondelok sa dodnes v obci zachovala oblievačka vodou a voňavkami, aby dievčatá a ženy boli celý rok svieže a neboli lenivé. Na Vianoce, po štedrovečernej večeri sa mládenci z dediny zišli pri ev. kostole, vyšli "na túrňu"(vežu), ručne rozzvonili zvony a zaspievali si pobožné piesne. Potom išli dedinou a každej dievke pod oknom zaspievali najprv pobožnú a potom ,Za vaším stolom vykvitla ruža´."

,,Zachovaný je zvyk vyberanie výkupného od ženícha, ktorý nie je z obce. Mládenci z obce prehradia cestu novomanželskému páru reťazou, za ktorou mládenci zjednávajú výšku výkupného za mladú nevestu."

,,V obci sú zachované drevené krosná na tkanie ľanového a konopného plátna handrových pokrovcov, behúňov. V obci sa kedysi pestovalo konope, menej ľan, o čom svedčia názvy v chotári. Staré kvalitnejšie handry sa strihali na úzke pásy a stáčali do klbiek. V rovnomerných farebných širokých radoch sa zatkávali do osnovy, ktorá bola navinutá a napnutá na krosná. Tkalo sa člnkom, v ktorom bola umiestnená cievka s priadzou. Ľan a konope sa spracúvali ručne, tradičným spôsobom. Neskôr sa na tkanie používala na osnovu bavlnená niť, na okraje sa dávali farebne zladené pásy. Tkali sa uteráky, obrusy, plachty a plátno na šitie odevov. Technika tkania je v obci zachovaná dodnes, avšak tkanie je veľmi zriedkavé."

,,Z ľudových zvykov a povier :Pri narodení chlapca bolo zvykom usporiadať hostinu. Dieťa pokrstili zvyčajne na druhý deň po jeho narodení. Zavinuli ho do vyšívanej šatky, po krste sa v rodine konala hostina, na ktorej sa robila zbierka "na košieľku a čižmičky". Od mužov sa vyberalo "vstupné" a za tieto peniaze pokračovala hostina v krčme. Pri krstoch spravidla podávali pampúšiky."

,,Keď išlo o pytačky posielali sa koláče. Niekedy ženích daroval neveste pár krásnych čižiem a perníkové srdce. Ženích zas dostal od nevesty vyšívanú košeľu. Medzi svadobné zvyky patrilo aj vítanie nevesty medom a podávanie svadobného koláča-radostníka. Veci nevesty sa slávnostne prenášali do nového domu a ženích musel počas celej cesty svadobného sprievodu platiť výkupné". Na svadbe bola nevesta v bielom, alebo v krémovom šate, na hlave mala závoj a tak prestupovala pred oltár. Svadba bola skoro vždy pri cigánskej muzike."

,,K najrozšírenejším zvykom v obci patrili veľkonočné a vianočné obrady. Na Veľkonočný pondelok išli chlapci polievať dievčence vodou. Pri Štedrovečernej večeri dávali obyvatelia pod stôl sekeru, obilie a reťaz, aby bol budúci rok úrodný. Pri úmrtí bolo zvykom zastaviť hodiny, zakryť zrkadlo. Pohreb sa končil karom s pijatikou."

,,Novohradské (Ipeľské) nárečie tvorilo jeden komplexný nárečový celok až do tureckých vpádov. V tzv. e-ovom nárečovom type (Tomášovce, Halič, Ľupoč, Mašková), do ktorého zaraďujeme aj Podrečany, ipeľské prvky sa takmer nevyskytujú. Sú tu tvary ja, ty, my, zme, koseť, tody, ryby a i. V tejto časti Novohradu stoja oproti ipeľským napr. takéto paralely: košic-stája, lotaj-blatúk, ľajblík-prusľak, odevák-kutľovec, štít-jarník, trlepačka-meľica a i. Niektoré výrazy sú totožné svojou morfematickou stavbou, platí však pre nich schematická opozícia napr. kiseľ(kapustnica)-kiseľ(veľkonočný zvyk, pri ktorom sa znázorňoval odchod zimy) a ď.

Pre ilustráciu niekoľko výrazov, napr. oňi robia, priaza, ženi, mocní, pútať, robeť, stiasľou(kolešňa), način(treba). Okrem niekoľkých maďarizmov tu nachádzame aj elementy nemecké. Udomácnili sa aj niektoré biblicizmy. Nárečie v súčasnosti zachováva už len najstaršia generácia."

 


       

 


 

webygroup

dnes je: 26.3.2017

meniny má: Emanuel


792927

Úvodná stránka