Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Rodáci, osobnosti...

Doc. Ing. Ján Marko, CSc.

Áno, som rodákom z Podrečian.
Narodil som sa 6.marca.1945 v bývalej pálenici, ktorú kúpili moji rodičia so strýkovou rodinou a prerobili na dvojbyt. V tom období matky rodili ešte doma, len výnimočne v nemocnici. Moja mama Mária, rod.Ďurove a otec Ján Marko sa starali (i doteraz starajú) o môj duševný a telesný rast. Len príslovečná skromnosť mi nedovolí povedať, že sa im to celkom dobre podarilo. Tu som celkom príjemne prežil svoju mladosť, aj časť svojej dospelosti.
A čo ďalej...
Trvalý pobyt – Podrečany som zmenil za Hriňovú po 24 rokoch v auguste 1969, keď sme sa presťahovali už ako rodina s manželkou Božkou a dcérou Jankou, kde som po absolvovaní Strojníckej fakulty VŠT v Košiciach pracoval v ZŤS cca 13 rokov už ako strojný inžinier – konštruktér i vedúci konštrukcie. Absolvoval som postgraduálne štúdium NC (číslicovoriadené) stroje.
Samozrejme, že predtým som sa najprv oženil s už menovanou Božkou, tiež rodom z Podrečian - od Kulichov z Hrbku. Po dlhých rokoch sme prelomili ľady a „dedinčan“ si zobral „Hrbčianku“.

Technická univerzita - osud?
Od 1.decembra.2003 uplynulo akurát 20 rokov ( čo je to oproti 613 rokom obce Podrečany) ako som sa stal vysokoškolským učiteľom. Najprv som učil ako odborný asistent na Lesníckej fakulte, vtedy ešte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (VŠLD) vo Zvolene. Stal som sa zástupcom vedúceho katedry, organizačným gestorom postgraduálneho štúdia, vedúcim učiteľom skupiny i ročníka aj predsedom odborového zväzu na fakulte.
V roku 1996 som bol pri vzniku novej Fakulty enviromentálnej a výrobnej techniky (FEVT) na Technickej univerzite (predtým VŠLD), kde som bol predsedom odborového zväzu, potom predsedom Akademického senátu FEVT, atď. a teraz som prodekanom pre pedagogickú prácu. Medzitým som sa stal kandidátom vied (CSc.) a docentom (doc.), absolvoval som kurz vysokoškolskej pedagogiky.
Počas týchto 20 rokov som bol vedúcim diplomových prác 44 študentom (už sú inžinieri) a som školiteľom 6 doktorantov, napísal som 2 vedecké monografie, 8 vysokoškolských skrípt-učebníc, 69 vedeckých prác, 7 odborných prác, pobyty na zahraničných univerzitách: Nemecko, Česko, Poľsko, Rusko, Bulharsko, účasť na mnohých zahraničných i domácich konferenciách s publikovanými referátmi. Súkromne som bol aj v Španielsku, Francúzsku, Taliansku, Švajčiarsku, Monaku, Grécku, Rakúsku, Turecku v krajinách bývalej Juhoslávie,...

Aké sú vaše spomienky na detstvo ?
Ako malý chlapec som sa kamarátil s Milanom Králikom, Jankom „Novákove“, Ondríkom „Kováčove“ (Pliešovským), Jankom „Molnárove“ (Čabanom) a ďalšimi –ja Janko „kopkove“.
Od 14. rokov svojho veku som hral futbal asi desať rokov hneď za dospelých, lebo vtedy (ani teraz?) sme v Podrečanoch nemali žiacke ani dorastenecké družstvo. Hrávali so mnou aj o generáciu starší, napr. už nebohý Jaroslav Pažout bol pre mňa na ihrisku: „Jaro-prihraj“ a po zápase bol „báči“. Váš starý otec, tiež Edo Palička už vtedy nehrával, ale si ho dobre pamätám, ako hrával v obrane i zálohe a mal tvrdú „hlavu“ – výborne a rád hlavičkoval. Pamätám si ho aj z iných akcií...

A čo rodina?
Moja manželka Božka - dlhodobá riaditeľka v materskej škole (aj učiteľka), absolventka postgraduálneho štúdia, ... ktorej práca bola a je stále koníčkom-najprv vychovávala popri cudzích i naše deti, kým som bol študentom, vojakom základnej služby, ... za čo jej chcem poďakovať, momentálne pomáha vychovávať nášho najmladšieho vnuka Mareka.

Hovorí sa : postav dom zasaď strom...

Zasadil som niekoľko desiatok stromov (okolo chaty už spiľujem), postavil som dom vo Zvolene, kde bývame, staval som ho s manželkou, svojím otcom (-ktorý svojej vnučke a pravnukom ešte pomáhal fyzicky na stavbe v Hriňovej) a ďalšími. Mám dcéru, syna a štyroch vnukov-chlapcov.


A na záver...
Do svojho rodiska sa vždy rád vraciam, veď tu žijú moji rodičia a ďalší príbuzní, prežil som tu svoju mladosť, prvé rande v parku pri kaštieli pod magnóliami na „banícky deň“. Moje deti konštatovali keď boli malé: ako sa blížime k rodisku, náš otec začína hovoriť po podrecky. Pred rokmi sa dalo identifikovať ľudí podľa reči, či sú pôvodom z Točnice, Lovinobane, alebo Tomášoviec.

              Rozhovor zaznamenal : E. Palička ml.
_______________________________________________________________________________

 

Hana Ponická


spisovateľka diel pre deti a mládež, disidentka

* 15.07.1922 Halič
† 21.08.2007 Banská Bystrica

motto
„Viem, že láska sa zapaľuje jedna od druhej, že dôležitá je jej prax, nie teória. Viera je pre mňa nie obmedzením, ale oslobodením, sprostredkovaním odpustenia. Boh káže odpúšťať a prijímať zlo nielen od tých, ktorých máme radi, ale aj od tých, ktorí bojujú proti nám.“

vzdelanie
- gymnázium v Košiciach
- gymnázium v Bratislave
- Lekárska fakulta UK, nedokončená

životopis

Hana Ponická - slovenská prozaička, spisovateľka pre deti a prekladateľka. Narodila sa v roku 1922 v Haliči pri Lučenci. V rodnej obci vychodila základnú školu. Potom študovala na gymnáziách v Košiciach a v Bratislave. Po maturite (1940) sa rozhodla pre vysokoškolské štúdium medicíny na Lekárskej fakulte UK. Štúdium však nedokončila. Aktívne sa zúčastnila Slovenského národného povstania
V roku 1945 začala pracovať ako ošetrovateľka Červeného kríža, ktorý sa staral o vracajúcich sa ranených zajatcov. V rokoch 1948 - 1950 žila spolu s manželom Štefanom Žárym v Ríme, 1951 - 1953 bola vedúcou redaktorkou Výskumného oddelenia zdravotníckej osvety, v nasledujúcich dvanástich rokoch (1954 – 1968) sa Hana Ponická venovala profesionálnemu spisovateľskému chlebíčku. V roku 1956 bola prijatá za členku slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov. V tom istom roku sa zúčastnila na zjazde českých a slovenských spisovateľov v Prahe, kde podporila Jaroslava Seiferta a Dominika Tatarku, ktorí vystúpili s požiadavkami na väčšiu slobodu umeleckej tvorby a s kritikou pomerov v súvislosti s nedávnymi politickými procesmi. V rokoch 1968 - 1972 pôsobila ako redaktorka denníka Smena. V roku 1972 ju normalizačná komisia zbavila zamestnania, a tak sa publicistka presťahovala do Lukavice.
V roku 1977 sa stala jednou zo signatárov a signatáriek Charty 77. V tom istom roku sa zúčastnila zjazdu Zväzu slovenských spisovateľov, kde si pripravila vystúpenie, v ktorom kritizovala kultúrnu politiku vtedajšieho režimu, najmä zákazy publikačnej činnosti mnohým spisovateľom. Tu jej nedovolili vystúpiť, no príspevok sa dostal do protokolu. Od tejto udalosti bola ako disidentka neustále sledovaná a nesmela publikovať.
Do literárneho diania vstúpila Hana Ponická už počas stredoškolského štúdia. Kratšie prózy uverejňovala v Národných novinách, v Živene, v denníku Slovák a v študentskom časopise Cesta.
Knižne debutovala v oblasti detskej literatúry knihou rozprávok zo života zvierat Slávikove husličky v roku 1953. Vo svete prírody zostala aj v knihe Medvedí rok (1955). Ďalšia kniha pre deti Halúzky vyšla v roku 1955. Je vtipnou literárnou kronikou príhod troch malých detí v rodinnom kruhu. Rodný novohradský kraj približuje čitateľom v spomienkovej próze na obdobie detstva Ábelovský dom (1959). V tomto diele dominuje postava spisovateľky Boženy Slančíkovej - Timravy, ktorú autorka dôverne poznala. V krehkej literárnej reportáži rozpráva o tomto svojom vzťahu k Timrave, ale aj o vtedajšom živote ľudu na dedine v okolí Lučenca - v Ábelovej a v Polichne.
Veľkú popularitu si získala knižka pre najmladších čitateľov z roku 1961 O Štoplíkovi. Prostredníctvom personifikovanej rozprávkovej postavičky v nej vyrozprávala množstvo vtipných príhod z každodenného života detí. Záujem detského čitateľa o dianie v prírode chcela vyvolať aj knižkami Malí mičurinci a Zimná rozprávka (obe v roku 1961). Kniha noviel, čŕt a postrehov Prísť odísť (1965) je konfrontáciou života v meste a na dedine. V zbierke noviel Bosými nohami z roku 1968 je hlavnou témou citový život súčasných žien a ich prirodzenej túžbe po citovom uplatnení sa. Literárnou monografiou o živote hrdinu protifašistického odboja, ktorého v mladosti osobne poznala, je kniha Janko Nosák (1979).
Po zákaze publikovať sa Hana Ponická aktívne zúčastňovala na disidentskom hnutí a toto obdobie svojho života spracovala v knihe Lukavické zápisky (Toronto 1987, Bratislava 1992). Dielo Milan Rastislav Štefánik - hrdina sa vracia (1991) je biografickou knihou o významnej postave slovenských dejín.
Spisovateľka sa okrem bohatej autorskej tvorby venovala aj prekladaniu z maďarčiny, francúzštiny, taliančiny a nemčiny.

tvorba
Diela pre dospelých:

1959 Ábelovský dom
1964 Prísť, odísť, zbierka poviedok
1968 Bosými nohami, zbierka poviedok
1974 Janko Novák, dokumentárno-beletristické dielo
1989 Lukavické zápisky
1991 Milan Rastislav Štefánik – hrdina sa vracia, dokumentárno-beletristické dielo

Diela pre deti:

1953 Slávikove husličky
1961 O Štoplíkovi
1968 Svietiaca ryba
1955 Halúzky
1955 Medvedí rok
1961 Zimná rozprávka
1961 Malí mičurinci
1972 O parádnici lienke
1991 O Štoplíkovi, kým do školy nechodil
1991 Ako Štoplík do školy chodil-nechodil

Scenár k filmu:

1976 - Zlatá réva

Zdroj: Hana Ponická: Výberová personálna bibliografia: Mária Mališová, Zora Nagyová. 2002; www.nklc.sk


 

dnes je: 23.6.2017

meniny má: Sidónia

webygroup
ÚvodÚvodná stránka